25.04.23

Čas všetko preverí… :} Dnes, presne pred dvadsiatimi rokmi, sa môj život začal otáčať iným smerom, ako som si pôvodne predstavovala. Alebo, vlastne nepredstavovala :} Mala som 18 a nevedela som, čo so mnou bude… Byť umelcom sa v mojom okolí nejak nenosilo… Bola som dievča z malej dedinky, kde každá jej spolužiačka plánovala “riadne” povolanie a ja s otvorenou hlavou plnou nápadov a kreativity som nemala v pláne nič. Iba plnú hlavu textov, gitary, klavíra a pasteliek, to mi k šťastiu úplne stačilo. No v jeden deň, keď bola zapnutá televízia a v nej “Fun o 5”, vyzývala speváčka Misha mladých skladateľov, aby sa prihlásili do autorskej súťaže Coca-Cola Popstar 2003 a mohli tak nahrať svoje vlastné CD. Tento príbeh poznáte dobre a zrejme ho budem tento rok opakovať ešte veľmi často :} ale dodnes neviem, aká vesmírna sila ma popchla, aby som sa ja, najväčší introvert na svete, odhodlala poslať svoje demá pesničiek porote do Bratislavy. A oni mi po čase zavolali, jedla som práve pizzu, takmer mi od prekvapenia zabehla. A potom to začalo. Keď sa blížil termín semifinále, nemala som kapelu, skúsenosti, nikoho, kto by za mnou stál. Ale vesmír to vždy nejak zariadi :} Ďakujem Rišovi Čanakymu, ktorý ma v aute zoznámil na Dlhých dieloch s Palom Smolkom. Chudý chalan s veľkou basou na pleci, ktorý mi zohnal posádku do mojej loďky. Boli skúšky kapely, bola veľká tréma. Postúpila som. Moja tréma a obavy sa znásobili. Je toto ten svet, ktorý chcem? Viete si predstaviť ten guláš v duši introverta? :} V deň finále, po odohratí koncertu, som vedela, že toto absolútne nechcem. Nechcem byť v centre pozornosti, nechcem robiť rozhovory, žiadne kamery, ani foťáky, ani publikum, čo mi tlieska. Stala sa zo mňa plachá srnka, rak, ktorý začne cúvať dozadu, myš, čo bleskovo zalezie do diery… Jediné, čo som chcela, bolo skočiť rodičom do auta a ísť domov. V zákulisí som to vyslovila nahlas a spôsobila som tým vážny poplach v hlavách poroty na čele s Petrom Nagyom. Už ste videli súťažiaceho, ktorý sa prihlási do súťaže a nechce vyhrať? :}}} odvaha, nie?

Pamätám si, ako sa Palo začal smiať :} Smial sa aj môj budúci vydavateľ Robo Sedlák, ktorý mi napriek všetkému, aj keď nechcem vyhrať, ponúkal zmluvu na album… hádajte čo? aj tú som odmietla :}}} strašne sa smial :}}} Porota sa radila a mňa si zavolali na koberček. Malá miestnosť v Divadle Aréna, plná poroty. Stála som tam pred nimi ako mučeník, ako vinník, ako zradca, ako malé vyplašené dievča… “Prečo nechceš vyhrať?” “Načo si sa teda prihlásila?” “Vieš, že sa ti môže týmto zmeniť život?” “Nechceš spievať pre ľudí?” Zakaždým som len tínedžersky mykla plecom a dávala im najavo, ako mi to je jedno. Peter Nagy stratil trpezlivosť a povedal: ”Máš na to 5 sekúnd, aby si sa rozhodla, či chceš, alebo nechceš vyhrať!” …Zľakla som sa. So sklonenou hlavou som opäť smutne mykla plecom a povedala: “Vy ste porota, rozhodnite.”

Rozhodli.

Bola som víťaz, ale šťastie v mojej duši by ste hľadali márne :}

Ak sa aj dnes zamýšľate nad tým, prečo som tam vlastne išla, mám odpoveď. Ako 18-ročný človek som netušila, že sa to, nad čím možno niekde v kúte svojej izby snívam, môže stať tak rýchlo. To sa fakt dá?? Dá sa tak jednoznačne vyhrať súťaž s mojimi pesničkami a už sa začne svet médií točiť okolo mňa? Nemá to byť tak, že najprv sa pomaličky naučím technicky spievať, nájdem si nejakú kapelu, budeme skúšať a hrať malé klubíky a raz, keď si budem sebou istá, nahrám vlastné CD? Prečo všetko tak rýchlo?? Nie som pripravená! Nebola som… Sotili ma to vody a poďho učiť sa plávať :}

Nemala som žiadne skúsenosti. Nevedela som technicky spievať, mala som obrovskú trému, a v tomto stave začiatočníka zrazu prišli priame televízne prenosy. Začalo sa krútiť tornádo. Úspech za úspechom, psychický tlak, obrovský stres, samota a aj kritika… Bol to zvláštny pocit zažívať to všetko naraz, no napriek všetkému som niekde vnútri cítila, že mám pokračovať, že to má pre mňa nejaký význam…

Pre mnohé médiá som bola “rýchlokvasená hviezdička”, ktorá po roku zhasne… ale, ako som začala tento notes, čas všetko preverí :} Keď som málo verila sebe, tak o to viac som verila svojim pesničkám. Verila som, že môžem cez ne niečo ľuďom blízke dať. Že sa cez ne na mňa napoja, že ma pochopia, že ma cez ne spoznajú…

To bola moja cesta.

Som vo svojej prapodstate rozprávačom mojich príbehov, ktoré vkladám do pesničiek. Našla som svoje JA, ktoré nemusí byť priamo v centre najväčšej pozornosti, ale má svoje miesto niekde blízko. Stal sa zo mňa umelec na plný úväzok a chcem byť príkladom pre všetkých mladých začínajúcich umelcov, ktorí sedia doma vo svojej izbe a snívajú tak, ako kedysi ja. Dá sa byť jedinečný, originálny a zaujať. Nechcite cestu niekoho iného. Nebojte sa povedať svoje “nie” ak sa na niečo necítite. Vaša cesta si vás nájde a bude tá najlepšia, pre vás! Vykašlite sa na imidž, ten sa vytvorí rokmi spolu s vašou osobnosťou a práve preto bude len váš. Keď niečo veľmi chceš, nájde si ťa to.

ĎAKUJEM všetkým, ktorých som na svojej 20 ročnej hudobnej, aj osobnej ceste stretla <3
Cítim obrovskú vďačnosť a pokoru voči všetkému, čo mi prišlo do života.

Mojej mame a otcovi za to, že mi doma vytvorili zázemie podpory vo všetkom, čo som si vymyslela. Otec tu už nie je, ale mama to zázemie o to viac dodnes zväčšuje. <3 Bráchovi, ktorý do mojej kapelovej posádky skočil zhruba pred trinástimi rokmi a je mi tým najlepším bráchom, čo sa bude pre mňa biť až do krvi.

Ďakujem Rišovi Čanakymu, ktorý mi pomohol nahrať moje prvé demo v Rozhlase a zoznámil ma s Palom Smolkom. Palovi ďakujem za to, že mi od začiatku veril. Postavil mi kapelu a bol so mnou takmer denne na telefóne. Často mi opakoval “neboj” a vždy keď som potrebovala poradiť, bol tam. A stále JE tu. Krátko po nahratí prvého albumu som ho poprosila, aby mi robil manažéra a je tak dodnes. V okruhu mojich kolegov a priateľov snáď nie je človek, ktorý by mi toľké roky veril tak, ako Palo. Ďakujem mu za podporu, veľkú trpezlivosť, oporu, povzbudenia, za nenormálnu srandu a kilometre na cestách. Za kvantum neuveriteľných zážitkov, za všetko dobré, ale aj to zlé. Musí to ísť ruka v ruke, lebo aj to utužuje vzťahy, ako utužilo ten náš a tomu sa hovorí priateľstvo.

Ďakujem všetkým súčasným, aj ex-členom mojej kapely. Každý jeden mi obohatil môj svet o ich osobnosti a talenty a aj to mi extrémne pomohlo a stále pomáha vyrásť.

ĎAKUJEM MOJIM FANÚŠIKOM. Vám, ktorým sa neviem doďakovať celých 20 rokov. Ak by ste neboli vy, nebola by som ani ja. Nikto by mi nedal vedieť, že má moja tvorba význam a ja by som sa pobrala inou cestou. Ale ono to medzi nami zaiskrilo a klaplo :} a vy ste tu dodnes, iní, dospelejší, noví, mladší… mnohí dospeli so mnou, mnohí so mnou dospievajú teraz… no nie je to úžasné? ;}}

A ďakujem aj sebe, že som to nevzdala, hoci som niekoľkokrát chcela. Bolo na to milión rozumných dôvodov, ale srdce, múza a fanúšikovia aj tak vždy vyhrali. Priznávam, nemusela som byť toľko v strese, nemusela som byť taký perfekcionista a „riaditeľka zemegule“, nemusela som sa po rokoch až tak fyzicky a psychicky uhnať, aby som nakoniec vyhorela a spadla „na hubu“, ale ďakujem aj za to, inak by som sa asi nikdy nenašla a nepochopila :}

A čo ďalej? no IDEME ĎALEJ!!! ;D

Výročným rokom sa začína ďalšia etapa. Mám pre vás novinky a 27.10. už toľko spomínaný výročný koncert s hosťami. Užime si náš spoločný 20. rok ako sa len dá, chcem vás zase vidieť na koncertoch, objať vás a opäť ďakovať.

S láskou a vďakou vaša dvadsiatnička Zuzana Smatanová ;} <3