text/hudba: Zuzana Smatanová

Sedela v parku, kŕmila holuby, zároveň vedela,
že ich tým nezasýti, len pre ten pocit vnímala
šum ich peria, myslela na to, aké je to
zaspávať hladný …
Zdá sa, že dospela, ten stav, ktorý si vždycky priala
a vtedy dôjde k vytýčeniu vlastných hodnôt …
ja som ju videla keď plakala, potom sa z toho smiala
že na to vlastne nebol dôvod … takto sa hrať
na citlivú …

Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu, začne plakať a vie že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať …

Snáď sa mi to podarí zachytiť čo mi vravela
:“Ja chcem byť človekom, ktorý sa mi nehnusí, závisí
od toho veľa, viem že ťažko chápať vety…“ ja
som stála na prahu a vedela, že hádať
sa už neoplatí …
Keď kráčala k dverám – ten pocit že sa neotočí,
ako sa s tým vyrovnať, že nepovie už to čo chcela,
skúšala odolať sile plaču – jeho tlaku … koniec-koncov
-jediné to, po čom všetci túžime je ľudské teplo
po svojom boku …

Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, aľ vtedy keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu začne plakať a vie že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať …

Snažím si spomenúť na pocit toho objatia,
no nie je to už také čerstvé, snáď som iba zabudla,
nehľadám vetu :“Už mi na tom nezáleží“
odpusť že si nedozrela – berieš krhlu, polievaš a
medzitým už dávno prší …

akordy:
sloha:D9/4, G, A9, G, D9/4
(záver druhej slohy: G, D9/F#, Emi)
(záver tretej slohy: Emi, D9/F#, G)
refrén:D, G, A, G, D9/4